Blanku som spoznala na DAMU, kde študovala o rok nižšie. Máme spolu niečo podobné, čo na prvý pohľad nie je vidieť, a napriek tomu to tam je. Už na škole si nás plietli a plietol si nás aj filmový štáb, hoci sme každá mala inú úlohu.
Blanka je výnimočná svojou pokorou a tým, že toho veľa vie, ale nevie o tom hovoriť. Tzn., že s ľahkosťou, ktorá je jej vlastná, sa dozviete „veci“, o ktorých si myslíte, že nikdy nepočula alebo nezažila a ona už to všetko pozná a vie dávno pred vami. Blanka bola riaditeľkou Dejvického divadla a zo svojho rozhodnutia toto prestížne miesto opustila, pretože vážne ochorela. Blanka by mohla byť aj speváčka, keby chcela. Vlastne by mohla robiť čokoľvek umelecké, ale ona sa rozhodla robiť veci, ktoré sú pre ňu FLOW. Je veľmi výnimočná tým, že netúži po sláve, úspechu a šťastnou ju robia iné veci. Preto je tým ozajstným zrkadlom pre FRIENDS.
Blanka je pre mňa synonymom ozajstného priateľstva. Blanka je moje mladšie ja a do smrti bude! AMEN!
Riaditeľovanie Dejvického divadla bola viac než len profesijná skúsenosť. Tušila som komplikácie, ale keby som vtedy len sčasti vedela, do čoho sa reálne púšťam, nikdy by som na to neprikývla. A predsa, alebo práve preto, túto skúsenosť vnímam ako jednu z najdôležitejších vo svojom živote. V tom najlepšom zmysle slova. Je fakt, že v hraničných situáciách sa človek o sebe dozvie najviac a pre mňa riaditeľovanie divadla v absolútne bezprecedentných covidových časoch takouto hraničnou situáciou bolo.
V priebehu tejto životnej kapitoly som sa naučila zo všetkého najviac sama o sebe. A vlastne mám pocit, že životu o nič iné nejde. Že nám prostredníctvom najrôznejších situácií a vzťahov ukazuje presne to, čo potrebujeme nejako uchopiť, pochopiť, narovnať alebo pretaviť. Len sa to zriedkakedy deje tak trochu inak, než sme si plánovali.
Dnes mám oveľa väčší kontakt so sebou. Viem, že moje predošlé hranice boli skoro priepustné, teraz sú pevnejšie, zdravšie. Celkovo som si viac vedomá toho, kto som. Často som sa orientovala podľa potrieb ostatných. Teraz už oveľa prirodzenejšie vnímam rozdiel medzi tým, čo je naozaj moje, a tým, čo preberám od druhých. Medzi tým, kedy konám v súlade sama so sebou, a kedy idem takzvane „na ruku“ okoliu.
Viem, že nemusím dokazovať svoju hodnotu výkonom alebo pozíciou. Moja hodnota je inde, hlbšia a pokojnejšia. Viem, že dlhodobo nemôžem fungovať v režime výkonu, tlaku a neustáleho „musím“. A viem, že keď idem proti tomu, niečo vo mne sa začne zatvárať a ja pomerne rýchlo narazím. Vždy som ku všetkému pristupovala s takou až hlbokou vážnosťou a zodpovednosťou, 100 % bolo málo. Teraz vnímam oveľa väčšiu ľahkosť.
Vážna choroba, to bol míľnik číslo dva, ktorý voľne nadviazal na moju riaditeľskú skúsenosť. A zmenila ma, vďaka bohu! Potrebovala som si naplno uvedomiť, že fatálne uhýbam zo svojich potrieb, idem naproti niečomu alebo niekomu, na úkor seba. Spomínam si na jednu rodinnú konšteláciu, kde som sa „pozerala“ na svoju základnú potrebu vo vzťahoch a celé to bolo o tom „ako ti môžem pomôcť alebo ako ti môžem prispieť?“, ja ako Blanka som tam vôbec nefigurovala. Táto potreba všetko prebila. Myslím, že presne o tom je jedno z prikázaní lásky: „Miluj blížneho svojho ako seba samého.“ Nie viac, nie menej. Ako seba samého. Choroba ma zmenila predovšetkým v tomto. Vo svojich vtedajších 43 rokoch som sa prestala prehliadať a začala sa mať rada. Znie to ako klišé, ale pre mňa to bolo úplne konkrétne a dosť zásadné.
Od choroby si určite oveľa viac vážim úplne bežných vecí. Napríklad keď sa večer natiahnem v posteli, som šťastná, že ležím na pohodlnom matraci, že ma prikrýva príjemná deka, že je ticho, že sa mi voľne dýcha, že ma nič nebolí.
Začala som oveľa viac riešiť to, čo je teraz a nie „čo by bolo, keby bolo“ alebo „čo bude, keď…“. Asi aj vďaka tomu sa viac usmievam. Keď mám nejaký emočný prepad (a jasné, mávam ich), už doň nepadám do nekonečných hĺbok. Skôr sa ho len dotknem, chvíľu ho pozorujem a nechám ho prejsť. Bez potreby to hneď riešiť alebo hodnotiť.
Už sa nerútim z hodnotenia druhých. Neberiem si všetko osobne. Nepohoršujem sa, keď sa niekomu nepáči, čo robím alebo hovorím. Už nemám potrebu sa obhajovať alebo niečo vysvetľovať. To je veľká úľava a pokoj.
Môj úplne obyčajný deň je, keď nič nemusím… tak dlho spím. Za svoju riaditeľskú éru som nabrala taký spánkový deficit, že mám vystarané asi až do konca života. Mám strašne rada rána, keď nemusím nikam ponáhľať. Milujem raňajky, pokojne až do času obeda. A potom čokoľvek, s čím v tú chvíľu „ladím“. Môže to byť prechádzka, behanie, alebo len to, že sedím vonku a pozerám sa na život okolo seba. Niekedy rada cielene prekrastinujem. Užívam si potom presne to, že nič nemusím a dopriavam si úplne pasívneho odpočinku.
Snažím sa rozlišovať medzi slovami „musím alebo mala by som“. Keď príde „mala by som“, pýtam sa sama seba: A prečo vlastne? Keď zistím, že to zmysel má, urobím to. Keď nie, nechám to tak. A svet sa nezrúti.
Poznám, že som na „správnej ceste“… Možno ani nejde o to, či je cesta správna alebo zlá. Skôr o to, či idem sama so sebou, alebo proti sebe. A to poznám podľa toho, ako sa cítim. Či v tom mám vnútorný pokoj alebo nie. Akonáhle sa začnem zvíjať, tlačiť na seba a strácať sa v tom, čo by som mala, väčšinou viem, že som sa od seba odpojila. A to je pre mňa dnes ten najpresnejší signál.
Inšpiráciu nachádzam veľa v prírode. Baví ma pozorovať, ako si ide tak nejako sama, bez regulácií, bez návodov, nikto jej nehovorí, čo a ako má robiť a ona to robí dokonale. Potom ma baví si pripomenúť, že my to v sebe máme vo svojej podstate podobne, že sme toho súčasťou, len tá naša hlava zabednená nás od toho odvádza.
Priateľstvo poznám podľa toho, ako sa vedľa daného človeka cítim. Keď môžem byť sama za seba, nemusím nič hrať alebo predstierať, môžem sa zveriť bez obáv a bez pocitu, že budem hodnotená. Priateľstvo je pre mňa o dôvere, láskavosti a vzájomnej podpore, ale nie v móde nejakého podmienečného „ja tebe a ty mne“. A zároveň o tom, že každý stojí pevne sám za seba, bez vzájomnej závislosti alebo pocitu povinnosti.
Vo vzťahoch už dnes netolerujem nepravdu. A ani jej „jemnejšie“ alebo vedomé varianty. Vo vzťahoch je pre mňa zásadná úprimnosť. Nie dokonalosť, ale pravdivosť a autenticita. Bez toho mi to nedáva zmysel.
Svojmu mladšiemu ja by som poradila… Až sa veci nebudú diať podľa tvojich predstáv, až to bude ťažké, nevzdávaj to. Aj to ťa vedie presne tam, kde máš byť.
Niekedy v sedemnástich som prvýkrát pocítila, že môj hlas je moja silná stránka. Otec môjho vtedajšieho priateľa sa po jednom večere, keď si trochu „rozšíril vedomie“ (hovorím o tráve), necítil vôbec dobre a mal strach, že umiera. Vzala som ho vtedy za ruku a len naň hovorila. Snažila som sa udržať pokoj. Na druhý deň mi povedal, že som mu zachránila život. Že to bol môj hlas, ktorý ho upokojil a priviedol späť.
Nahrávať reklamy som začala niekedy počas štúdia na DAMU a nesmierne ma to baví. Vtesnať do pár sekúnd nejakú emóciu alebo energiu tak, aby bola nosná a autentická. Baví ma si s tým hrať. Najviac sa mi páčila reklama pre jednu energetickú spoločnosť, ktorá bola v takom pokojnom a neuspěchanom tempe (čo nebýva časté), s príjemnou atmosférou a navyše s claimom, ktorý sa mnou viac než ladil: „Budúcnosť podľa vašich želaní“.
V kúpeľni mám predovšetkým produkty z FRIENDS, pretože som jedna z prvých, kto ich testuje. Preferujem kvalitu nad kvantitou. Čo si obľúbim, k tomu sa vraciam. Nočný krém od NINE TAILS je moje MUST HAVE. Doplnky stravy neužívam pravidelne, v zime ale suplementujem vitamín D.
Všeobecne inklinujem k prírodným odtieňom aj materiálom. Mám ich doma a mám aj také oblečenie. Môj šatník je biela, sivá, krémová, pastelové farby, čiernej už mám menej. Štýlom sú mi bližšie tenisky než podpätky.
Rada sa vraciam ku knihe Nová zem od Eckharta Tolle. Zakaždým, keď ju čítam, ma nejako vnútorne upokojí a viac prepojí so sebou. Jednoznačným klenotom českej kinematografie sú pre mňa Světáci. Tých milujem vždy a v akomkoľvek množstve. V hudbe nemám preferencie. Skôr sa nechávam viesť podľa toho, na čo mám práve chuť a s čím v tú chvíľu ladím.
Miesto, ktoré pre mňa veľa znamená, je naša chata a hlavne záhrada okolo nej. Pobyt tu ma vždycky (fakt vždycky) postaví na nohy. Tu som sedela na schodoch a vyplakala sa, keď som bola nešťastne zamilovaná, keď som zistila, že som chorá, tu som si ako malá hrala s imaginárnymi zbojníkmi (to boli moji neviditeľní kamaráti). Tu som zažívala prvé trápenie aj radosti. Prelína sa celým mojím životom, od detstva až doteraz. Uchováva spomienky na tých, ktorí tu už nie sú. Tu sa najviac cítim doma.
Nikdy by som sa nepresťahovala bez mojej milovanej myrty. Pôvodne malá vetvička, ktorú som vo svojich osemnástich dostala na nejakej svadbe na klopu, dala jej do vody, ona zakorenila… Dnes je z nej nádherný ker, ktorý so mnou zdieľa všetky adresy a obývačky.
Najviac sa smejem v momentoch, ktoré nie sú plánované. Sú naopak nečakané, spontánne a v tú chvíľu napríklad nie úplne chcené. Asi aj preto ma ako žáner moc nebaví stand-up comedy. Cimrmani ma na druhú stranu rozosmejú vždycky.
Keď som v strese, prídu na mňa chmúry, necítim sa dobre. „Nohami na zem“ ma spoľahlivo vráti.. keď sa zameriam na svoje zmysly. Začnem sa rozhliadať okolo seba a pomenovávať veci, čo vidím, čo počujem, čo cítim, siahnem si na niečo, čo je po ruke a ohmatávam to. To ma spoľahlivo vráti späť do prítomnosti a do tela, dôjde mi, že som tu a nie niekde v hlave. A fakt to funguje.
Naposledy ma milo prekvapilo…. Prekvapila som sama seba! Začala som sa učiť francúzsky. Vždy som o tom len premýšľala a teraz sa konečne (!!!) rozkývala niečo pre to urobiť. Zároveň si pekne ohmatávam, ako sivá kôra mozgová dostáva zabrať.
Niekedy hreším… Jasné, že niekedy hreším a hreším rada, inak by to bola nuda. Dobrým vínom počnúc a príjemným ničnerobením končiac. Ale sú to fakt hriechy?
Najlepšie minutých posledných 500 Kč v peňaženke… To záleží od situácie. Na dovolenke by som posledných 500 kč dala za fľašu vína a miestne dobroty niekde na pláži. Doma napríklad za peknú kvetinu na terasu.
Všeobecne pre mňa vzory nikdy neboli moc nosným pilierom. Mám pocit, akoby som sa ich uctievaním na určitej úrovni vzdávala sama seba. Ale určite je veľa ľudí, ktorí ma inšpirovali alebo inšpirujú. Nechce sa mi nikoho konkrétneho menovať, ale v obecnej rovine ide o ľudí, ktorí bez nejakej veľkej okázalosti prejavujú svoju prirodzenú hĺbku a vnútorný, integrovaný pokoj.
Posledná vec, ktorú som si kúpila a urobila mi veľkú radosť bol písomný rozbor Human designu. Bolo pre mňa úľavné zistiť, že veci, za ktoré som sa vždy tak trochu karhala, sú mojou prirodzenosťou a vlastne úplne v poriadku. Naopak, že môžu byť mojím darom, ak o nich viem a viem, ako s nimi zaobchádzať.
